UKRIŽOVANÝ PES

            V Mníchove som navštívil putovnú výstavu moderného umenia. V jednej z vysokých svetlých miestností som rozpoznal niečo ako oltárny obraz. Triptych - v strede centrálna maľba obklopená dvoma krídlami. Pristúpil som bližšie. Očakával som opäť jedno z tých umeleckých diel, ktoré som už mnohokrát videl.
            Ale naskytol sa mi iný pohľad. Bolo to síce ukrižovanie, ale nie Ježiša. To, čo viselo na kríži, ma vydesilo. Bol to pes. Zakrvácaný, pribitý na kríž, s visiacou hlavou. Jazyk mu vykĺzol z tlamy, oko mal rozdrvené, ale naširoko otvorené, akoby ma chcel ešte pozorovať.            Bol som zdesený a ostal som tam stáť s otvorenými ústami. Tak nechutné! Ako by sa na tom psovi previnil nejaký sadista! Toto má byť náboženské umenie? Pripadalo mi to skôr ako urážka Boha!
            Bolo to po prvý raz, čo sa mi zošklivil obraz ukrižovania. A pritom som s obrazmi ukrižovania vyrástol. V našej dedine boli na každom kroku. V kostole, na okrajoch ciest, v našom dome. Dokonca aj v mojej izbe na mňa hľadel Kristus s prebodnutými rukami. Vždy to bol ale obraz „pekného“ Ukrižovaného. Čistého, vzhľadného, „vyumývaného“ - pekný darček pre birmovanca. Také kríže, ručná práca, mali u nás cenu.
            Neviem, ako dlho som pred tým obrazom stál. Kdesi hlboko v sebe som cítil nepokoj. Tušenie, že niečo v mojom kresťanskom živote nesedí. Ukrižovaný pes ma šokoval viac ako ukrižovaný človek!
            Uvedomil som si svoj nedostatok vo vzťahu k Ježišovi. Musel som vidieť umučeného psa, aby som sa zdesil nad tým, čo sme my, ľudia, urobili s Bohom. A čo Boh nechal so sebou učiniť!

                                                             (zdroj: Heiner Wilmer, To jsi můj Bůh?, krátené)